Dušan Jarjabek

„Svoj kýblik a formičky nikomu nedám a ani nepožičiam!“
Vykrikoval na detskom ihrisku malý Andrejko a zúrivo pošliapal pieskový hrad a všetky koláčiky na pieskovisku, ktoré iné deti postavili.
Takto nejako sa dá charakterizovať podanie na Ústavný súd zákona o Štátnej cene A. Dubčeka naším pánom prezidentom.
Trápna až nedôstojná politická malichernosť.
Až sa chce človeku smiať a plakať zároveň.
Preboha, kto zasa takúto hlúposť pánovi prezidentovi poradil?
Alebo, žeby teraz pážatá pána prezidenta mlčali a pán prezident si sám iniciatívne povedal, ako kedysi dávno jeden kapitán vo Vojenskom umeleckom súbore , že ,,veď ja Vám ten smiech prejdem!!!“.
No do popuku, aby prezident bojoval takýmito metódami proti svojim politickým oponentom.
Po prvé, prezident je prezident nás všetkých, teda aj môj, hoci som ho, hoc tajne, celkom verejne – nevolil.
Po druhé, čo vlastne týmto sleduje pán prezident?
Proti komu sa postavil?
Toto nie je proti Ficovi alebo Dankovi.
Toto je proti občanom, ktorí dosahujú mimoriadne pracovné výsledky, robia dobré meno Slovenskej republike, dokonca aj jej prezidentovi, ktorý o to zjavne nestojí .
Sú vo svojej profesii výnimoční a majú možnosť za to všetko dostať aj takéto ocenenie spojené s financiami, ako istou malou satisfakciou za to všetko čo dokázali. Navyše, títo ľudia s takýmto niečím určite nerátali a nerátajú.
Ubezpečujem vás, pán prezident, že takýto ľudia práce si určite nemôžu dovoliť mediálno-teatrálne rozdávať svoj mesačný príjem. Ale toto je už námet na iný príbeh.
Zhrnuté a podčiarknuté. Takýmto spôsobom sa prezident postavil proti oceňovaniu občanov vlastného štátu.
Prečo ? Žiarlivosť? Na koho? Na čo? Samoľúbosť?
Alebo jednoducho preto, lebo!
Ako neporadcu pána prezidenta by mi skôr napadlo, že by si pán prezident mal pripraviť gratulačnú reč budúcim oceneným týmito cenami. Pretože títo ľudia budú skutočne ocenení za pracovné zásluhy pre túto republiku.
Takže radšej sa vráťme na pieskovisko…
A ja budem dúfať, že už nikto nebude búrať hrady, ktoré nepostavil.