Dušan Jarjabek

Každý súdny človek pocíti ľútosť a súcit, keď vidí fotografie ubiedených ľudí, potácajúcich sa lesnými cestičkami s batoľatami v náručí, driemajúcich za zemi na námestiach či staniciach, či unikajúcich v poslednej chvíli z potápajúcich sa člnkov, ktorými sa vybrali za lepším životom cez more. Je to hrozné a nemalo by sa to v 21. storočí stávať.

Slováci majú svoju historickú skúsenosť a pamäť. Vieme, čo je to utečenec – to je človek, ktorý uteká, aby si zachránil život. Pred ohňom, pred povodňou, pred granátmi či bombami. Keď nemecké protipartizánske jednotky obkľúčili naše vzdorné mestečká a dediny, utekali naši starí rodičia úšustom do hory s tým, čo mali najcennejšie – teda s deťmi v náručí, aby si zachránili život. Pretože všetko ostatné sa dá tvrdou prácou opäť nadobudnúť, ale stratený život vám už nikto nevráti. Naopak, keď bolo u nás veľmi ťažko a zem nedokázala ľudí uživiť, poznáme zo slovenských dejín masové vysťahovalectvo za prácou. Tisíce slovenských mládencov a dievčat zverbovali cisárski emisári na kolonizáciu Dolnej zeme po vyhnaní Turkov, desaťtisíce skončili v Belgicku, Francúzsku, Kanade či Spojených štátoch v baniach, na stavbách či bitúnkoch. O storočie neskôr tisícky ľudí po okupácii našej vlasti vojskami Varšavskej zmluvy naložilo svoje rodiny a majetok do embéčky či Trabanta a odišli za krajšou perspektívou do Austrálie, Kanady, USA či „len“ do Západnej Európy. Emigrovali, lebo stratili nádej na lepší život doma. Vieme teda, čo je to utekať pred ohrozením života, čo je to vysťahovať sa, aby človek prežil i čo je to emigrovať za lepším životom.

Myslím, že o túto historickú skúsenosť by sme sa mali opierať pri hodnotení súčasných migračných pohybov v Európe. Utečencom, tým, ktorí naozaj iba s batôžkom toho najnevyhnutnejšieho a s tým najvzácnejším, čo človek má, so svojimi deťmi, utekajú aby si zachránili život treba pomáhať. Koho z domova vyhnali bomby (žiaľ, zhadzované „spriatelenými“ armádami!) tomu treba pomáhať, dať mu šancu na nový život. Kto sa rozhodol vysťahovať za lepším životom – nič proti takémuto rozhodnutiu – o toho nech sa starajú náborové agentúry. Verbovači. Predsa ani naši predkovia si nekupovali na vlastnú päsť šífkarty v Hamburgu na parníky do Ameriky kdesi pri staničnej prepážke v Stakčíne. Problémom je, že dnešní verbovači ignorujú zákony a skupiny zverbovancov cez Európu nesprevádzajú, ale pašujú. Vodia ich načierno, bez dokladov, bez evidencie a kontroly. Pritom Európa netají, že týchto ľudí potrebuje, pretože demografický vývoj starého kontinentu je zlý a robotných rúk je málo. Americké archívy vám dnes cez internet okamžite prezradia, na ktorej lodi a v ktorý deň vaši predkovia pristáli vo svojej „zasľúbenej zemi“. Niekedy je slovenské meno skomolené, ale dopátrate sa. Dnes sa po Európe preháňajú plné vlaky ľudí, o ktorých nevieme nič. Okrem toho, že chcú ísť do Nemecka, Anglicka či Švédska, lebo „tam je dobre“.

Mnoho našich i západných politikov pod dojmom medializovaných tragických udalostí, ktoré emigračné pokusy sprevádzajú, reaguje populisticky. Pred kamerami rozdávajú fľaše s vodou či balíčky s hamburgermi. Nerobia však to, čo by európski politici robiť mali predovšetkým – neriešia reálny fakt, že vonkajšia hranica Schengenského priestoru je deravá ako rešeto! Načo na letiskách prechádzame detektormi a vyhadzujeme zakázané fľaše s minerálkou, keď sa vlakmi, autobusmi a autami krížom-krážom po Európe prevážajú ľudia, o ktorých nič nevieme s nákladom, ktorý nikto nepozná? Načo si komplikujeme život biometrickými identifikačnými kartami, keď tisícky ľudí nedokážeme podchytiť ani len cez odtlačky prstov? Toto fatálne zlyhanie nielen gréckych a talianskych, ale predovšetkým bruselských politických elít je totiž zásadné a všetky následné udalosti sú len derivátom tohto primárneho faktu. Čakal by som, že v Európskom parlamente sa bude vážne diskutovať o tom, akú zodpovednosť za svoje rozhodnutie zbombardovať Lýbiu či zvrhnúť sýrskeho prezidenta preberú na seba tí konkrétni francúzski, britskí, americkí a ďalší zainteresovaní politikovia, ktorí si na vydanie povelu na útok nepýtali súhlas od slovenskej, poľskej, maďarskej či bulharskej vlády, ale dnes by im neprekážalo, keby práve tieto krajiny riešili problémy s imigrantmi. A keď sa do toho neženieme, neváhajú vydierať eurofondmi. Europarlament, zdá sa, venuje viac pozornosti sám sebe a svojmu politicky korektnému sťahovaniu sa medzi svojimi sídlami, takže nemá kedy zaoberať sa deravými hranicami. A to sa nám môže sakramentsky vypomstiť!