Dušan Jarjabek

Určujúcim dátumom osemmesačného obrodného procesu, známom ako Pražská jar, sa stal 4. január 1968. Československí komunisti si zvolili za šéfa Alexandra Dubčeka. No prvé vážne reformné zmeny odobril už XIII. zjazd strany, ktorý sa konal od 31. mája do 4. júna 1966. Prijal totiž radikálny Šikov ekonomický koncept pod názvom – Princípy urýchlenej realizácie nového riadiaceho spôsobu. Za zmienku stojí, že na zjazde bol prítomný aj Leonid Brežnev, vrátane šéfov delegácií temer všetkých významných komunistických strán. Oslavné zdravice a silené úsmevy však čoskoro skameneli – v zdesení. Vystúpil Otto Šik a v kritickom referáte sa vyjadril nielen proti praktikám Antonína Novotného ako prezidenta, ale aj ako predsedu strany, celé vedenie strany, pravdaže, nevynímajúc. Napriek tomu sa s ekonomickou reformou začalo 1. januára 1967. Iné je, že sa proti reforme viditeľne stavala celá konzervatívna stranícka byrokracia, a to akurát na čele s Novotným. Začalo sa obdobie občianskej nespokojnosti a snaha demokratizovať celú spoločnosť, ale najmä komunistickú stranu. Tlak zospodu narastal. Najprv sa v júni vzbúrili českí spisovatelia, napríklad Havel, ale aj Vaculík, Liehm a Klíma, ktorých za to vylúčili zo strany,  takže, áno, medzi najostrejších kritikov Novotného patrili aj spisovatelia-komunisti: napríklad Procházku za to isté vylúčili z ústredného výboru strany, Kohout a Kundera dostali „přísnou dútku“. Neskôr, v októbri, vyšli do ulíc študenti. V novembri zlyhal na Slovensku sám Novotný, ktorý proti federalistom okolo Husáka ostro vystúpil so známou floskulou o slovenských buržoáznych nacionalistoch, za čo to v Martine schytal najmä od Biľaka. Medzi prvých potrestaných komunistov totiž patrili slovenskí buržoázni nacionalisti Vladimír Clementis, odsúdený na smrť roku 1952 v Slánskeho stalinskom procese, a na dlhoročný žalár aj Gustáv Husák. Vinu za to a krv na rukách mali všetci traja prví robotnícki prezidenti – Gottwald, Zápotocký a Novotný. Posledný z nich, Novotný, už nesmel, nemal právo stáť na čele strany ani štátu. Tak sa vyvinul postoj aj obyčajných Slovákov a Čechov.  Iróniou osudu bolo, že Novotnému zlomili krk práve „jeho“ ľudia: reformátor Šik mu zachránil život v Mauthausene, a preto ho toleroval, Dubček sa postavil proti nemu a pražskému centralizmu napriek tomu, že si ho Novotný vybral do svojho politbyra. Ale to už je príbeh nielen októbrového, ale najmä decembrového pléna strany z roku 1967, na ktorom v predvianočnom vystúpení navrhol Šik odvolať zo straníckej funkcie prezidenta Antonína Novotného, navrhnúť na jeho miesto dvoch nových kandidátov a z nich si vybrať nového prvého tajomníka strany. V decembri sa to ešte nepodarilo, ale v januári už bol prijateľný iba jediný kandidát – Alexander Dubček. 

Ako sa príbeh vyvíjal, o tom si čosi povieme v januári 2018.

Magická osmička na konci určujúcich historických rokov ponúka dostatok dôvodov na zoradenie faktov.

Pripomenieme si postupne päťdesiate výročie Pražskej jari a sté výročie vzniku Československa.