Február je tým mesiacom, ktorý písal nové povojnové dejiny Československa práve tým, že sa z demokratického štátu definitívne stal štát totalitný. Povedzme si čosi o tom, čo mávame na mysli a čo si nevšímame, ak sa povie Víťazný február…
Práve 25. február 1948 bol tým dňom, keď komunistické špičky – premiér Gottwald, odborový predák Zápotocký a minister Nosek – predložili prezidentovi Benešovi návrh na vymenovanie novej vlády, a to „na základe požiadaviek ľudových más“, ako Gottwald prízvukoval prezidentovi, upriamujúc reč na prebiehajúcu masovú demonštráciu „lidu“ na Václavskom námestí. Beneš, ako je všeobecne známe, prijal demisiu demokratických ministrov a vymenoval vládu, ktorú navrhli komunisti.
Zrodil sa Víťazný február s 25-člennou vládou, v ktorej väčšinu, 13 ministrov, mali komunisti, traja ministri boli nestraníci a zvyšok tvorili členovia nekomunistických strán. Zdalo by sa, že všetko držal v rukách Gottwald, najmä znárodňovanie priemyslu, čo isteže tiež, ale nenechajme sa unášať legendami. Gottwald nebol ten prvý a ani rozhodujúci spravodlivý, kto chcel bohatým brať a chudobným dávať. Už od roku 1940 mali komunisti v programe, ako na to! Nuž a tesne pred koncom vojny udreli.
5. apríla 1945 prijala Slovenská národná rada v Košiciach Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov, známom ako Košický vládny program. Okrem toho, že Slováci sa podľa tohto programu stali samostatným národom a slovenský jazyk samostatným jazykom, vládny program ustanovil aj podmienky, za akých štát získa kontrolu – znárodní všetok československý priemysel. A zvíťazí socializmus. Isteže, najmä táto badateľná podmienka poukazovala na moskovský rukopis, ale bolo to trochu inak.
Československí komunisti pred koncom vojny ešte verili, že budú môcť nerušene uplatňovať svoju politickú líniu špecifickej československej cesty k socializmu. To znamená cesty k socializmu bez revolúcie a diktatúry proletariátu.
Každý vie, ako to dopadlo, no faktom ostáva, že práve Košický vládny program výrazne čerpal zo spomínanej politickej línie, a to najmä v súvislosti so znárodňovaním. Začal s tým hneď po vojne už predseda vlády Fierlinger, sociálny demokrat, a po voľbách z 25. mája 1946 iniciatívne pokračoval Klement Gottwald, keďže komunisti získali v Čechách 40 percent hlasov a na Slovensku 30 percent (hoci slovenskí demokrati neuveriteľných 62 percent).
Tým sa aj rúca legenda, ako komunisti po Víťaznom februári znárodnili všetko.
Bolo to trochu inak. Najmä krátko po vojne zaberalo, že sa znárodňuje majetok kolaborantov a nemeckých vlastníkov, a tak sa stalo, že sa do rúk štátu rýchlo dostal všetok energetický, hutnícky a strojársky priemysel, všetky bane, banky a poisťovne, ale aj všetky chemické, elektrotechnické a optické podniky nad 500 zamestnancov, kožiarsky priemysel s viac ako 400 zamestnancami, a napokon drevárske a stavebné podniky nad 150 zamestnancov.
Napokon predsa len bolo znárodnené všetko. Už do konca roku 1949 99 percent.
Myšlienky Víťazného februára teda zvíťazili oveľa skôr ako 25. 2. 1948. V pozadí stál Stalin. Povieme si o tom inokedy.