Človek žasne, s akou neúctou sa k Dubčekovi vyjadrí tu politik a tam zasa nepolitik. Pre prvého je Dubček bojko, pre druhého rojko a iba aparátnik. Faktom zostáva, že Alexander Dubček podpísal moskovské protokoly, lebo sa bál následkov – vojenského riešenia a státisícov možných mŕtvych občanov Československa. To však nebol strach, ale štátnické rozhodnutie. Zastupoval ľudí svojej vlasti zodpovedne. Kriegel nepodpísal, lebo mohol – zastupoval iba seba. Nezodpovedne. Politik by to mal vedieť rozlíšiť. A nepolitik s názorom, že bol Dubček vždy iba aparátnik – tiež! Áno, Dubček ako robotník a bojovník v SNP vstúpil do komunistickej strany, aby bojoval vedno s obyčajnými ľuďmi, komunistami, o nový svet. Teda o ten svet a s tými ľuďmi, ktorí hľadali onú špecifickú cestu k socializmu, čo sa podľa nej riadil aj Košický vládny program. Nevstupoval do KSČ s predstavou byť aparátnikom. Iné je, že ho strana do svojho aparátu pozvala. Urobila dobre. Z Dubčeka vyrástol štátnik svetového formátu. Jednak preto, že ako absolvent moskovskej Vysokej školy politickej, ktorú skončil roku 1958, získal potrebné vedomosti o marxizme, a isteže, aj o leninizme, a jednak preto, že sa ako vzdelaný marxista mohol profilovať aj vo vysokých straníckych funkciách. Bol napokon členom politbyra, kam ho posunul, tak ako do iných funkcií, áno, práve Antonín Novotný, tretí robotnícky prezident a prvý tajomník strany, no politickým vzdelaním iba absolvent trojmesačného straníckeho školenia pre funkcionárov, čo na politické esá argumentačne nemohlo stačiť, a tak sa Novotný udržal vo funkciách iba vďaka intrigám, na čo jediné mal talent. Ibaže v roku 1968 už strácal. Najprv musel opustiť stranícku funkciu a o čosi neskôr aj prezidentskú. Pochopiteľne. Veď už rok (od 1. januára 1967) sa strana pokúšala uskutočniť ekonomickú reformu, čo sa nedarilo, lebo ju sabotoval – Novotný a jeho ľudia. Spoliehal sa aj na Dubčeka. Nepochodil. Prvým tajomníkom KSČ sa v januári 1969 stal práve Dubček. K slovu sa dostali reformní komunisti. Nastala situácia ako vystrihnutá z učebníc marxizmu. Na čele ekonomickej reformy stál absolvent pražskej Vysokej školy politickej a od roku 1957 jej profesor politickej ekonómie Oto Šik, ktorý sa už roky snažil reformovať ekonomické prostredie štátu, ale nemohol pochodiť, lebo vládu držali v rukách konzervatívni aparátnici a stranícki byrokrati, podľa marxizmu i Lenina – najväčší nepriatelia, doslova hrobári socializmu. Šik vedel, že ak sa nezreformuje aj komunistická strana, žiadna jeho ekonomická reforma neprejde. Nemal ale partnera. Šikov najsilnejší oponent bol práve človek, ktorému zachránil život v Mauthausene a ktorý mu bol ručiteľom pri vstupe do komunistickej strany, jeho starý priateľ „Tonda“ – Antonín Novotný. V januári sa ale ľady pohli. Dvojica absolventov vysokých straníckych škôl – Dubček a Šik, stála pri zrode ekonomickej a vnútrostraníckej reformy, a teda aj reformy štátu. Išlo výslovne o komunistickú reformu, lebo proti sebe stáli komunistické esá, reformné a konzervatívne, ale za Dubčekom postupne občania celého Československa. To je aj odpoveď tu politikovi a tam zasa nepolitikovi o tom, či bol Dubček bojko a ako aparátnik iba rojko. Ani jedno, ani druhé. Dubček bol slušný, skromný a vzdelaný ľavicový politik, zato dosť odvážny na to, aby sa kriticky postavil proti Novotnému a aj na čelo boja proti dogmatizmu. Čo kritizoval a prečo, o tom si povieme čo-to inokedy.