Keď sa schyľovalo ku koncu 2. svetovej vojny, pripravovali fašisti pred útekom svojich vojsk na okupovaných územiach sabotážne, záškodnícke či teroristické komandá, vytvorené z ich domácich spolupracovníkov a priaznivcov. Mali neštandardnými metódami pokračovať v boji za Hitlerove ideály v situácii, keď sa už v mierových podmienkach väčšina ľudí venovala obnove štátov a odstraňovaniu vojnových škôd. Zaslepení fanatici sa občas vynorili z lesa a bolo im úplne jedno, kto si ich túžbu po pomste za krach sna o Veľkonemeckej ríši odnesie, či miestny policajt, alebo sedliak vezúci seno, či komunistický potentát, alebo mamka siedmich detí. Zarachotili zbrane a „hrdinovia“ zmizli opäť v lese. Zostala krv, obete a nikdy nezodpovedaná otázka – prečo?
Od vojny prešli roky, ale akoby dedičstvo tých svoriek tu dnes máme v podobe „autorského zázemia“ niektorých blogov. Najmä „rodinka“ rozvíjajúca svoje aktivity pod krídlami istého u nás vydávaného denníka je mimoriadne horlivá. Zavše na reakciu ani nepotrebuje nejaký konkrétny materiál, celkom stačí že sa v niektorom článku objaví meno, na ktoré sú členovia komanda naprogramovaní. Že niet argumentov, prípadne že vlastne niet s čím polemizovať, to sú malichernosti, ktoré úderníkom neprekážajú. Veď predsa každý človek má nejaké povolanie, rodinu, priateľov – tak prečo strácať čas a nepohrať sa s týmito možnosťami. Z elektronickej tmy sa vynoria temné obrysy postáv krytých vymyslenými menami a zaraz je na svete celá séria návrhov, ako to tomuj či onomu „darebákovi“ spočítať, na ktorý strom ho vyvesiť a čo porobiť s jeho deťmi. Veď ten „chrapúň“ si dovolil čosi, čo sa NÁM nepáči – niečo si myslí, čosi konkrétne robí a to predsa my, komando v elektronickej anonymite nemôžeme dopustiť!
Je to možno príjemné, z kresla v izbičke, nevidený a nepoznaný cez monitor „zhovädiť“ niekoho, kto je naopak neanonymný a verejne známy, presadzovať radikálne riešenia, virtuálne „ručne-stručne“ ohodnotiť činnosť predstaviteľov štátu a poslať „do pekne prepytujem“ všetkých, ktorí nezdieľajú NAŠE presvedčenie.
Že to s demokraciou nemá nič spoločné? Že asymetrický dialóg verejne priznanej autority s anonymnou svorkou pripomína hru na jednu bránku kde jednej strane navyše úzkostlivo webmaster píska aj dotyk s loptou kým druhej toleruje všetko?