V čase mojej mladosti európske divadlo dosť výrazne ovplyvňovali poľskí umelci. Jednou z inscenácií o ktorých sa veľa písalo a hovorilo boli Dziady. „Arcidielo“ poľského romantizmu a zdanlivo neinscenovateľný veršovaný epos Adama Mickiewicza je veľkým plátnom zloženým z epizód poľskej histórie. Nie náhodou ho uvádza spomienka na zosnulých, veď kto iný ako naši predkovia sa môže kompetentne vyjadriť k tomu, či svoje životy žijeme zmysluplne, alebo ich nezmyselne premrhávame?! Našich súčasníkov vieme omráčiť rečami, ohlúpiť sľubmi, vyhovoriť sa na „objektívne príčiny“, ale predkov nezaujímajú naše slová, ale činy. Tvárou v tvár otcom a dedom nie je možné zahmlievať a klamať, nezostáva nám nič iné, ako urobiť poctivú inventúru vlastných životov.
Spomenul som si na neobyčajný zážitok z inscenácie Dziadow, keď som cez uplynulý víkend „vstupoval do seba“ pri hroboch mojich blízkych. A uvedomil som si, že hoci už prešlo dosť rokov, nemôžem sa zmieriť s tým, aby za generáciou ku ktorej patrím, zostával v slovenskej kultúre jeden čudný náhrobok – na pomyselnom hrobe spevoherného divadla.
Pred štrnástimi rokmi vtedajší minister kultúry (Milan Kňažko) požehnal likvidáciu spevohry, teda divadla muzikálového a operetného typu. Tento žáner bol populárny už za prvej republiky, po 2. svetovej vojne ho z Národného divadla presunuli na Novú scénu s dehonestujúcou nálepkou „maloburžoázneho prežitku“. Ale vďaka Danovi Živojnovičovi, Františkovi Krištofovi Veselému, Gizele Veclovej a desiatkam ďalších umelcov sa opereta a jej modernejšie klony ukázali ako životaschopné a pre divákov príťažlivé podoby divadla. A často práve Gejza Dusík či Franz Lehár zachraňovali na Novej scéne návštevnosť, keď sa činoherný súbor priochotne podroboval ideovej repertoárovej politike…
S ministrovým požehnaním vtedajší riaditeľ Novej scény zrušil orchester a zbor spevohry a z pôvodne samostatných súborov činohry a spevohry vytvoril jeden, ktorý bez hostí nedokáže zahrať ani činohru ani muzikál či operetu. Onedlho to okopírovali aj v Prešove, kde sídlil druhý špecializovaný spevoherný súbor. A tak dnes na Slovensku namiesto profesionálne naštudovaných a uvádzaných spevoherných inscenácií vidíme množstvo produkcií, v ktorých hudbu obstaráva prehrávač a neškoleným či nedisponovaným hlasom pomáhajú mikroporty a počítačová technika. Divadlá si kupujú s autorskými právami aj „kuchársku knihu“ a namiesto autentických tvorivých činov vznikajú horšie či lepšie kópie, variácie „vzorovej“ inscenácie, ktorá je k dispozícii na videozázname. Niekoho možno aj poteší, že vidí v domácej „animácii“ úspešný hit z Broadway, ale aký to má zmysel pre slovenské divadlo?
Ak pôjdete po sviatkoch na cintorín urobiť poriadok na hroboch svojich blízkych a mali ste radi slovenské operetné a muzikálové divadlo, zapáľte sviečku aj za tých, ktorým svojvôľa niekoľkých ľudí pochovala obľúbený divadelný žáner.
A verte so mnou, že príbeh zmŕtvychvstania bude platiť aj v tomto prípade. A že naň nebude treba čakať do súdneho dňa.